Poistenia ako povinné zmluvné poistenie a zdravotné sú pre občanov zo zákona povinné. Pretože ak by sa stalo, že spôsobíme autonehodu, poškodíme voz sebe, či druhému, alebo potrebujeme rýchlo odvoz do nemocnice, to sú veci, ktoré sa riešia okamžite. Nie je čas dohodovať sa a naťahovať o peniaze. Preto musí byť pre takéto prípady človek poistený už dopredu, prikazuje mu to zákon.
Reč bude o poistných fondoch, ktoré tvoria sociálnu politiku nášho štátu.
No sociálne zabezpečnie musíme rozdeliť na :
I. systém zdravotného poistenia
II. systém sociálneho poistenia
Podľa platenia a využívania daných služieb sú ľudia rozdelení na 2 skupiny.
a. aktívni občania
b. neaktívni občania
Podotýkam, že pojem neaktívni občania som nevymyslel ja, ale jedná sa o skutočné pomenovanie, ktoré štát v zmysle poistení a služieb používa.
Takže medzi aktívnych občanov sa radia dospelí a zdraví ľudia, ktorí platia príspevky na zdravotné poistenie a k neaktívnym sa rátajú spoluobčania, ktorí zdravotné služby využívajú, čiže dôchodcovia, ľudia so zdravotným postihnutím a študenti.
Nepríjemná situácia pre poisťovňu nastáva, ak má u seba podpísaných viac neaktívnych občanov ako aktívnych. Preto sa snažia tento počet regulovať a samozrejme uprednostňujú ľudí, ktorí sú zdraví a dokážu platiť.
A tu nastáva ten paradox. Človek , ktorý to poistenie a zdravotné služby potrebuje najviac, je častokrát poisťovňami odmietnutý. A nikoho nezaujíma, že tento človek to skutočne potrebuje. Paradox nastáva i vtedy, keď sú zdravotné poistenie preplnené zdravými a schopnými ľudmi, ktorí na takéto služby nie sú ať tak odkázaní.
Tu je taktiež vidieť ten smutný fakt, že celý štát je v prvom rade o tom, koľko občan môže a dokáže zaplatiť a to, či je ošetrený a či sa pomôže chorému je na poslednom bode záujmu.
Ak však človek zdravotné poistenie odmietne zalatiť, narobí si dlhy a následne mi poisťovňa pošle exekútora v jeho “ vlastnom záujme „, aby “ myslel na svoje zdravie. „
